Denník lesnej pobehajky

Ako to všetko začalo

Beh som nenávidela. Okrem krátkych šprintov do 100 m som sa akejkoľvek disciplíne súvisiacej s vytrvalostným behom na telesnej výchove vyhýbala gigantickým oblúkom. Keď mi už začali dochádzať výhovorky, prečo nemôžem bežať 12-minútovku, podarilo sa mi presvedčiť pani doktorku, že mi z behu býva vážne zle a potrebujem do školy ten čarovný papierik s nápisom „ospravedlnená od dlhých behov“.

Vo všeobecnosti som však šport zbožňovala, od malička som sa venovala každú chvíľu niečomu inému a prevažne som v tom niečom vždy aspoň trošku vynikala, ale ten beh ani za nič. Neviem prečo. Posledné, čomu som sa pred okoštovaním vytrvalostného behu venovala, bol squash. Akčný, výbušný šport, pri ktorom treba používať naplno nielen telo, ale aj hlavu. Bavilo ma to, až kým mi to neprinieslo zranenie, ktoré ma odpísalo od akéhokoľvek športu na 8 mesiacov. OSEM MESIACOV. Jediné, čo som po pár mesiacoch liečby mohla robiť, bolo plávanie, ale plávať tam a späť a stále dookola niekoľkokrát do týždňa ma rýchlo omrzelo. Inak nič.

Po tých ôsmich mesiacoch som sa v jeden deň rozhodla, že si skúsim troška zabehať – veď ak to bude bolieť, môžem kedykoľvek prestať. A ono to celkom išlo. Ani to nebolelo a navyše ma to aj bavilo. Tak som si to so zámienkou aktívnej rehabilitácie išla opatrne ešte párkrát zopakovať, až sa mi to behanie akosi zapáčilo.

Pekné na tom bolo, že to neprišlo ako zbesilá pubertálna letná láska, ale že sa to rodilo pomaly. Asi sa to tak dialo preto, že som s behom nemala žiadne vážne úmysly ani ciele – chcela som sa len rozbehať a posilniť nohu, aby som sa mohla vrátiť ku squashu. Behala som doslova pre radosť z pohybu (veď konečne!), hlavu som si nezaťažovala žiadnymi číslami a za ničím som sa nenaháňala. A asi práve preto to bolo také príjemné. Nevydržalo to však dlho a keď som si začala uvedomovať, že dnes som zabehla trochu viac ako naposledy, alebo že niekedy sa mi behalo akosi ľahšie ako inokedy, začali ma tie čísla, prirodzene, zaujímať. S číslami prišli miniciele, so splnenými minicieľmi veľká radosť, s radosťou zvedavosť, pokušenie, motivácia a sny. Len pre zaujímavosť – jeden z prvých behov, ktorý som si odmerala, mal cca 1,5 km, to bolo radosti! 😀

Mojou prvou veľkou motiváciou bolo zabehnúť v r. 2012 Národný beh Devín-Bratislava (11 km), čo sa mi aj podarilo, ale bol to šialený zážitok – o behu som v skutočnosti vedela veľké hnedé a keď si dnes na ten deň spomeniem, urobila som zle asi všetko, čo sa dalo. Príprava žiadna, začiatok prepálený, kadencia príšerná, dýchanie ako po infarkte, strečing asi tiež žiadny, samé ťažké bavlnené oblečenie a stravu ani nejdem spomínať. Trpela som v podstate od začiatku do konca, celú hodinu, 18 minút a 34 sekúnd. Totálna auto-deštrukcia. Ale napriek tomu všetkému utrpeniu som z toho mala radosť. Brutálnu radosť! S bolesťou prišla aj endorfínová explózia a ja som mala chuť zažiť to znova. Tak sa zo mňa stal trošku bežec.

Behávala som 1-3x do týždňa (myslela som si, že viac by už bolo asi na škodu :D), okolo Kuchajdy, na tartane v jednej základnej škole, okolo Štrkoveckého jazera a pod. Samé rovinky dokola. Bolo asi len otázkou času, kedy ma to omrzí. Behanie ma stále bavilo, ale dochádzala mi inšpirácia na nové miesta. Pamätám si, ako sme raz na jeseň turistikovali v Karpatoch, klasika – poriadne topánky, teplé oblečenie, naložené ruksaky. A zrazu nás obehol človek. Len tak – v kraťasoch, teniskách, bez ruksaku iba s fľašou vody v ruke. V strede lesa, pekne vysoko a ďaleko od najbližšej dediny. Nikto iný si tento moment asi nepamätá, ale mne sa zavŕtal do hlavy a odvtedy vŕtal stále. A dovŕtal ma až k tomu, že som sa v jeden deň vybrala do lesa – plán bol jasný: z bodu A (Pekná cesta) hore do bodu B (Kamzík) a dole do bodu C (Figaro) po turistických značkách, to by som mala zvládnuť.

Ten pocit, keď som sa vynorila na Kamzíku, ani neviem opísať. Úsmev som mala asi okolo celej hlavy, rozdýchavala som posledný kopec aj obrovskú radosť, obzerala som sa okolo seba a premietala si každý krok, ktorý ma sem dostal, ten nádherný les, ktorý tak dobre poznám a predsa len bol dnes akýsi iný ako kedykoľvek predtým. Srdce sa mi išlo zbesnieť šťastím. V tento deň sa narodila moja láska k trailovému behu. Taká tá skutočná zmyselná láska, ktorá prebúdza v človeku lepšie „ja“. A nie preto, že to dobre znie, ale preto, lebo to tak naozaj je.