Denník lesnej pobehajky

Môj prvý ultramaratón, RZB 2017

Bol to sen. Ešte pred pár rokmi som ani nevedela, že nejaké ultra existuje, že niekto niekde na svete behá viac ako maratónskych 42,2 km a navyše po kopcoch. A že ten niekto ani nemusí byť iba superprofi vesmírny športovec, ale môže to byť aj úplne obyčajný človek, ktorého motivácia a odhodlanie sú natoľko silné, že dokážu premeniť sen na cieľ.

A presne to sa stalo aj mne. Objavenie ultra ma pohltilo dosť divoko – dychtivo (doslova) som sledovala všetky videá, filmy, čítala blogy, spoznávala osobnosti tohto šialeného a prekrásneho športu a začala čítať knihy touto mojou novoobjavenou témou. Môj záujem exponenciálne rástol, žrala som úplne všetko, čo s ultra súviselo. Najviac som žasla nad príbehmi ľudí, ktorí si počas preteku naozaj siahli až na úplne dno svojich síl a aj napriek tomu dokázali nájsť silu doraziť až do cieľa. Tú skrytú silu, ktorú človek nenájde len tak pri varení nedeľného obeda, ale po ktorú si musí zájsť kamsi ďalej.

Keďže som do sveta ultra chcela vkročiť tou správnou nohou a odniesť si odtiaľ v prvom rade pekný zážitok, výnimočne som sa rozhodla poriadne poslúchať rozum a za svoj prvý pretek som si vybrala Rýchlik Zoška-Bratislava (rovnako ako asi veľa ďalších bežcov). Rozumných dôvodov bolo viacero – 1660 m na 50-tich kilometroch je celkom príjemné a kvázi nenáročné prevýšenie (teraz už machrujem); beží sa v Malých Karpatoch, ktoré sú mojim obľúbeným revírom, odkedy som prvýkrát vybehla do lesa; trasa vedie po turistických značkách, čo naozaj veľmi výrazne minimalizuje moje šance na stratenie sa, keďže sa mi zabudol narodiť orientačný zmysel; nebeží sa v strede leta, čím sa zvyšujú šance, že by mohla byť prežiteľná teplota (a tento rok bola priam luxusná); a budem mať dostatok času na tréning. Všetko dokonalé.

Neviem presne povedať, kedy som na tento pretek začala trénovať. Prvýkrát som si dlhší trailový beh vyskúšala minulý rok na peknom ale aj dosť masovom podujatí Baba-Kamzík (26,5 km, cca 600m+), a následne som začala poctivo trénovať podľa plánu, ktorý mal hlavu aj pätu (narozdiel od dovtedajších náhodných pobehovaní). Tento rok som si pekný a ešte masívnejší beh BK zvedavo zopakovala a zlepšenie o 19 minút bolo veľmi príjemným signálom, že to ide (endorfíny som prskala všade navôkol ešte dosť dlho), a že by som si ten svoj sen mohla vari aj splniť.

V strede leta sa naozaj behá ťažšie ako v strede zimy (či hocikedy inokedy počas roka), a aj keď som sa snažila preorientovať svoj biorytmus na skoré ranné vstávanie, moc úspešná som nebola. Okrem tých pár krásnych ranných behov pri prvých lúčoch slnka a s čerstvým chladivým vánkom na lícach som si oveľa viac užila tých obedných s antiromantickými 36° C, bez tieňa, bez vánku, bez obláčika a „ideálne“ aj s nejakými tými intervalmi. Občas som si po dobehaní myslela, že idem všetok obsah žalúdka vyvrátiť rovno na tenisky, ale nikdy som to až tam nedotiahla (zatiaľ?). Napriek tomu ma v hesle „ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“ každý jeden beh bavil, každý, pretože aj keď to niekedy ide ťažšie, i tak ma beh napĺňa takým tým superčarovným pocitom, ktorý asi nikdy nikto nedokáže pomenovať.

Začiatkom augusta ma svojou návštevou poctil nejaký vírus – práve v čase, kedy som mala absolvovať svoje najdlhšie tréningové behy (ach, tak som sa na ne tešila!) – takže som sa opäť rozhodla naslúchať rozumu a vymenila ich za najdlhšie vylihovačky a sudy zázvorového čaju. Moc ma to nebavilo, ale telo si to vypýtalo, tak nepôjdem proti nemu, lebo potom ono pôjde proti mne na preteku a na čo mi to bude dobré, všakže. Po nútených takmer dvoch týždňoch oddychu som sa celkom rýchlo rozbehala, ale Rýchlik sa pomaličky blížil, takže už to ani nebolo treba preháňať. Párkrát mi hlavou preletela myšlienka, či som vlastne dostatočne pripravená bežať 50 km cez Karpaty, najmä po takejto nevhodne načasovanej pauzičke, ale pochopila som, že môj vysnívaný deň nebude výsledkom posledných pár behov ale všetkých tých uplynulých mesiacov a obrovskej práce, a preto sa netreba báť. Zároveň som bola rozhodnutá ísť svoj prvý ultramaratón tak, aby som z neho mala celý čas radosť, čiže nešalieť sa, neprepáliť začiatok, nemať zlý pocit, keď ma bude niekto predbiehať, neviazať sa prehnane na časy a netlačiť na seba viac, ako by bolo príjemné. A na rozdiel od všetkých predošlých (kratších) pretekov, kedy som mala stres a trému celé dni či týždne, som sa tentokrát naozaj dokázala s touto myšlienkou úplne zžiť a byť pokojná takmer celý čas. A veľmi som sa tešila.

Aj napriek tomu, že RZB sa beží po značených turistických chodníkoch a že väčšinu z nich mám prelezenú krížom-krážom, kvalita môjho orientačného zmyslu je naozaj smutno-vtipná, takže mojou jedinou obavou ostávalo, že sa kdesi stratím. Našťastie sa frajerím s matfyzákom, takže som vyfasovala profesionálny ťahák a mohla som neohrozene vyraziť do zážitkova. Noc pred pretekom som spala neuveriteľných skoro 7 hodín, dokonca som si dovolila dvakrát po 10 min posunúť budík a vždy na tento medzičas tvrdo zachrápať, koľký to pokoj. Ráno išlo všetko podľa pohodového plánu – natlačila som do seba toľko ovsenej kaše s malinami zo záhradky, koľko môj žalúdok zvládol udržať, vyštafírovala som sa, trochu ponerváčila nad štandardne nemotorným pripínaním štartového čísla na tričko a mohli sme vyraziť na Zošku.

Cestou som sa v húštine stihla odľahčiť o časť zrecyklovanej kaše (ale asi ešte včerajšej), takže mi hneď bolo veselšie. Posledné dni prevládalo dosť tropické počasie, takže piatkový príchod studeného frontu, ktorý sľuboval na sobotu teploty okolo 16° C, bol hotovým zázrakom (presne toľko som si totiž tajne želala). Na parkovisku to už žilo, kopec nažhavených bežkýň a bežcov, väčšinou vysmiate tváre, cítila som sa fajn. Ani mi nebolo až tak čudné, čo medzi nimi robím. Strečing, rozklus, cik, cmuk a štart!

Svieži a chladný vzduch lákal vybehnúť svižne, ale pekne som počúvala svoje rozumné ja a držala sa pokojného tempíčka, čakal ma predsa dlhý výlet a sily treba šetriť, kým nejaké sú a nie hľadať ich, až keď sa vytratia. Prvých pár kilometrov sa išlo skvelo, lebo som pred sebou mala vždy na dohľad nejaké bežiace telo, ktoré mi stačilo nasledovať a nemusela som sa sústrediť na značenie a hľadanie cesty. Zároveň som sa priebežne na striedačku míňala s dvojicou slávnych internetových celebrít z bežeckej komunity iRun Danielou a Peťom, a keď som si uvedomila, že už nejaký čas máme dosť podobné tempo, osmelila som sa im prihovoriť. Peťo viedol Danielu na jej prvom ultra, čiže okrem toho, že jej ako motiváciu poskytoval pohľad na svoje vymakané lýtka, priebežne pripomínal praktické veci ako správne dýchanie, pitný režim a pod. Veci, ktoré bežne skvelo ovládam, ale keď sa ocitnem na preteku a hlavu mám uletenú vo vesmíre, bez problémov pozabúdam. Takže som sa takto frajersky ku nim votrela a môj osamelý beh začal naberať veľmi príjemný a zábavný tón. Po chvíli sa pripojil aj ďalší iRuňák Martin a takto sme si vo štvorici veselo cválali po Karpatoch.

Les bol neskutočne nádherný, vo vyšších polohách sa držala hustá rozprávková hmla, ktorá nám nedovolila nahliadnuť príliš ďaleko pred seba a len po troške sa z nej krok za krokom tajomne vynáral chodník. Neskôr sa začala postupne rozplývať a šedý les ožil farbami – kontrast čiernych kmeňov a sýtozelených korún stromov bol magický a išla z nich ohromná energia. Išlo sa mi výborne, cítila som sa plná sily, tempo mi dokonale vyhovovalo, humor spolubežcov tiež, tepy som mala absolútne pod kontrolou, v stúpaniach som sa príliš nehnala a rovnako som sa snažila nerozbíjať sa ani v klesaniach, aj keď ma každú chvíľu lákalo zapnúť turbo a vzlietnuť. Kilometre ubiehali ani neviem ako, až sme zrazu boli na prvej občerstvovačke na Pezinskej Babe (10 km od štartu). Tu som sa hneď naučila jednu novú praktickú vec – že dopĺňať mäkké fľaše bez vybratia z vreciek vaku sa neoplatí, lebo: 1. nepodarí sa mi ich naplniť doplna a 2. oblejem si pri tom ruksak aj tričko (v lete to na osvieženie nemusí byť až tak zlé, ale v zime by som to zažiť naozaj nechcela). Vedela som, že nasledujúca občerstvovačka bude až o ďalších 17 km, takže som doplnila zásoby – do jednej fľaše vodu, do druhej ionťák (kvôli už spomenutému nemehelníctvu nie úplne doplna, čo sa mi našťastie nevypomstilo vďaka nízkym teplotám a vystačilo mi to akurát), zjedla jeden banán, magnéziovú tyčinku, dali sme pár vtípkov s dobrovoľníkmi a ďalšími bežcami, nejaký ten fotošúting, a keď mi už začala byť zima, spomenula som si, že sme na preteku a treba ísť ďalej. S úsmevom sme sa vydali v ústrety ďalším krásam karpatských lesov, sem-tam sa už objavil aj nejaký ten slnečný lúč, ktorý zahrial líca aj dušu.

Do Svätého Jura pribieham so skvelou náladičkou, pred občerstvovačkou zbadám môjho matfyzáka Maťka, ktorý ma už čaká, aby mi doplnil zásoby gélov a tyčiniek, ako sme si naplánovali. Tu si uvedomím, že datľovo-orechové  tyčinky mám ešte všetky a že počas prvých 26 km som zjedla iba jeden banán. Takže sa pustím do hodovania – natlačím do seba kus melónu, ďalšie dva banány, a rovno rozbaľujem aj jednu tyčinku, ktorú zjem už za pochodu – z Jura nás čaká výdatné stúpanie, takže sa treba posilniť. Ďalšia občerstvovačka bude o 13 km, takže fľaše dopĺňam už len do polovice, aby som ušetrila hmotnosť závažia. Daniela s Peťom vyzerajú, že sa ešte chvíľu zdržia, ale Martin bol už pripravený na cestu, tak sa vo dvojici vyberáme vpred. Nasleduje historický moment, keď mi hodinky odpípajú 30 km – moja doposiaľ najväčšia zabehnutá vzdialenosť, juchú! Na Bielom kríži ma čaká kamarátka Katka s transparentom s mojím menom (nevadí, že si ho mala naruby, bolo to skvelé!) a kúsok nás odprevadí na bicykli. Do Marianky (40 km od štartu) pribieham zas s úsmevom a bez akýchkoľvek problémov (ani nohy nebolia, ani pľuzgiere nemám, ani som si nič nevytkla, ani žalúdok neprotestuje, ani žiadna iná zloba sa nehlási), Maťko mi opäť doplní zásoby a dodá kopu energie objatím a pochvalou. Na tejto občerstvovačke sa cítim ako celebrita – jedna pani mi dopĺňa vodu, druhý pán ionťák a ja sa môžem zatiaľ bez starostí najesť a osviežiť.

Čaká nás posledných 10 km. Nechce sa mi veriť. Keď som si predstavovala, ako asi budem vyzerať po 40. km v nohách (a snažila sa na to vopred psychicky pripraviť), čakala som rôzne stavy od relatívne znesiteľných až po najzúfalejšie v najrozmanitejších formách (plač nevynímajúc), ale že budem vysmiata a plná energie, mi vlastne ani raz nenapadlo. Úsek od Marianky začína ďalším výživným stúpaním a slnko začína byť trochu hrejivejšie ako som čakala, našťastie sa rýchlo ocitáme opäť v tieni lesa. Martin mi rozpráva o svojich zážitkoch z rôznych iných behov, o ktorých ja zatiaľ len snívam a v podstate celý čas preklebetíme, akoby sme boli na prechádzke. Prvýkrát začínam pociťovať únavu nôh, už to nejde tak ľahko ako uplynulých 40 km (40 bezproblémových kilometrov!), ale stále to ani zďaleka nevyzerá na nejakú krízu. Pred sebou máme posledných pár kilometrov, fyzická energia postupne ubúda (veď už by sa asi patrilo), ale endorfíny z blížiaceho sa cieľa prúdia celým telom a poháňajú unavené nohy vpred. Už len jeden kopec hore, jeden dole a sme tam. Fakt? Veru fakt. Po šiestich hodinách a päťdesiatich siedmich minútach prebiehame cieľom (to, že som meter pred cieľom zastavila a pýtala sa pristojacich ľudí „kadiaľ?“, lebo som ten gigantický nápis „CIEĽ“ nad svojou hlavou nevidela, nie je až také dôležité). Medaila, diplom, gratulácie, úsmevy, objatia, krivoľaký strečing a endorfínové tsunami. Ja v cieli 50km ultramaratónu.

O emóciách, ktoré postupne prichádzali nasledujúce hodiny a dni, by mohla vzniknúť celá ďalšia kapitola, ale niektoré veci sa skrátka nedajú slovami opísať, takže si ich uchovám len pre seba 🙂

Ďakujem všetkým zúčastneným, vďaka ktorým bol tento môj vysnívaný deň krajším, ako som si vôbec dokázala predstaviť – v prvom rade Maťkovi, za to, že jeho reakcia spred pár mesiacov, keď som doma prvýkrát zahlásila „raz budem behať ultra“, sa z čudného nemého pohľadu typu „si normálna?“ postupne zmenila na tú najsilnejšiu podporu vo všetkých smeroch; Katke za špeciálny katkovský úsmev a transparent; Martinovi, Daniele a Peťovi za super spoločnosť a za to, že som vďaka vám bez väčších problémov úspešne trafila do cieľa a všetkým, ktorí sa podieľajú na organizácii tohto krásneho bežeckého podujatia, ďakujem! A v neposlednom rade som, samozrejme, nekonečne vďačná najmä sebe, za všetko.


Názov: Rýchlik Zoška-Bratislava

Termín: 2.9.2017

Parametre trasy: 50km, 1660m+

Umiestnenie: Ženy 9/18

Čas: 6h 57min

Počasie: 16° C, oblačno

Propozície: rychlikzoskabratislava.sk/propozicie/

Záznam zo Stravy: strava.com/activities/1165027286


Oblečenie:

  • tričko Salomon Stroll Tee
  • kraťasy Nike (strašne staré, so záplatou na zadku)
  • kompresné návleky na lýtka Compressport
  • ponožky Salomon XA Pro
  • 2 x Zajo buff

Obuv:

  • tenisky Altra Lone Peak 3.0 (nové, iba 27km nabehaných pred pretekom)

Výbava:

  • batoh Salomon S-Lab Sense Ultra 5 Set
  • 2 x Salomon soft flask 500ml
  • bunda Montane Minimus (ako záloha v batohu celý čas)
  • Suunto Ambit 3 Peak + HR

Prevencia:

  • Compeed tyčinka proti pľuzgierom (iba 1 x pred štartom)

Výživa:

  • NuTrend Enduro gély (rôzne príchute)
  • Bombus ďatlovo-orechové tyčinky (rôzne príchute)
  • DAS gesunde PLUS Magnesium-Kalium Sticks

„Od behania nič neočakávajte a získate viac, ako ste si kedy dokázali predstaviť.“ Christopher McDougall, Born to run


 

1 thought on “Môj prvý ultramaratón, RZB 2017”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *